Môj príbeh na ceste k opatrovaniu

Tento úryvok je od opatrovateľky Marty Kluchovej z jej knihy "Denník opatrovateľky"


Verte- neverte, od kedy pracujem ako opatrovateľka, žijem oveľa spokojnejším a vyrovnanejším životom, než som žila kedysi. Na Slovensku som mamou a v Rakúsku opatrovateľkou a hoci žijem dva rozdielne životy, snažím sa oba žiť plnohodnotne, aby som raz, keď sa obzriem dozadu, neľutovala, že som v živote niečo zmeškala, alebo mi nebolo dopriate.


Som presvedčená o tom, že každý z nás je sám tvorcom svojho života. A hoci niektoré udalosti neovplyvníme, mnohé máme vo svojich rukách. Preto každé ráno vstanem, večer idem spať a medzi tým robím to, čo robiť chcem.

Veľa cestujem, plním si sny, milujem rozmanitosť života a som vďačná za každý nový deň a za všetko, čím ma život obdaril. Každý deň sa môžem slobodne rozhodnúť čím ho vyplním, čo budem robiť a aký ten deň bude.


TAKÉTO RUŽOVÉ SOM TO ALE PRED PÁR ROKMI VÔBEC NEMALA


O takomto živote sa mi kedysi ani nesnívalo. Mnoho rokov o mne rozhodovali iní a musela som prejsť strastiplnou a kľukatou, dlhou cestou, aby som sa dostala tam, kde som.

Pred niekoľkými rokmi som bola klasický zamestnanec. Celý týždeň som sa tešila na víkend, aby som ho potom prežila v strese a depresii z toho, že tie dva dni rýchlo skončia a zase budem musieť otročiť v robote, ktorá ma nebavila. Väčšinu dní som trávila v zamestnaní, po práci domácnosť, deti, stále len povinnosti, náhlenie, stres.

Chronický nedostatok spánku, večne prázdna peňaženka, a žiaden čas pre seba. Svoje dni som delila medzi drinu v robote a drinu v domácnosti a nemala som ani kúsok slobody.


Moje deti mali denne pred očami unavenú, smutnú a nespokojnú mamu a najčastejšia veta, ktorú počuli bola:


"To si nemôžeme dovoliť, na to nemám peniaze."

Do toho prišli rôzne rodinné problémy a ja som mala pocit, že som zamknutá v pasci, z ktorej niet úniku. Myslela som, že ma už nikdy nič pekné nečaká a že sa už budem navždy musieť len pachtiť z domu do práce, z práce domov, v obchode počítať každý cent a raz sa zobudím stará a nešťastná a budem plakať nad tým, kam sa podel môj život.


To bola nadlho moja nočná mora. Takto mi ubiehal deň za dňom a nič ma netešilo. Stále som si kládla otázku, či toto je jediný spôsob, ako musím žiť. Odpoveď bola jasná:


TAKTO TO ĎALEJ NECHCEM!


Snažila som sa samu seba utešovať pripomínaním si, aké mám obrovské šťastie, že som zdravá, že mám zdravé deti a že mám prácu a strechu nad hlavou a že čo by za to všetko dali iní, ale vždy mi to pomohlo len na chvíľu.

Chcela som od života viac. Ale nemala som silu ani odvahu, niečo zmeniť. Ani som vlastne nevedela, ako by som mohla niečo zmeniť. Nemala som nijaký odrazový mostík. Nijaké peniaze nazvyš, žiadne poriadne vzdelanie, nijaké nápady, ani čas.


Smutná, unavená žena, navonok ešte mladá, ale vo svojom vnútri stará a nešťastná.

Túžila som cestovať, chodiť ku kaderníčke, užívať si s deťmi voľné chvíle, ukázať im, že život je krásny, ale na miesto toho som im ukazovala iba nervozitu, únavu, zatrpknutosť a sklamanie zo seba samej.

Vystriedala som viacero zamestnaní, s rovnakým výsledkom. Neprinieslo mi to viac času, ani peňazí, ani viac spokojnosti do duše a každý večer som zničená sadala k televíznemu seriálu, aby som aspoň na chvíľu zabudla na nespokojnosť s vlastným životom...


Keď som sa po prvý krát dopočula o opatrovaní seniorov v zahraničí, napadlo mi, že toto sú možno moje dvierka von z bludiska. Ale vedela som aj to, že ešte pretečie veľa vody, kým sa dokážem pohnúť z miesta. Deti boli vtedy ešte malé a potrebovali ma každý deň. Neovládala som jazyk a nikdy pred tým som nebola ďalej, ako za hranicami Slovenska.


Ale najväčšou bariérou boli pre mňa moje vnútorné hranice a strach z toho, či na to mám, či by som takú prácu zvládla, či sa dokážem vzoprieť rodine a ísť si za svojim, či si budem vedieť poradiť sama v cudzom svete. Bolo toho mnoho, čoho som sa bála a môj strach ma uzamkol v klietke na ďalšie dlhé obdobie.


Veľká zmena v mojom živote, ale hlavne v mojom myslení sa udiala, keď som dostala možnosť, vycestovať na niekoľko týždňov pracovne do zahraničia. Strávila som vtedy celú jeseň v Nemecku a bola to pre mňa lekcia o tom, že aj inde má chlieb dve kôrky a že to, čo dokážem robiť doma sa dá robiť kdekoľvek. Vtedy vo mne naplno dozrelo rozhodnutie, pracovať v zahraničí na trvalo.


Deti už boli takmer dospelé a opatrovateľský kurz som mala dávno za sebou, robila som si ho ešte v čase, keď som o práci v zahraničí iba uvažovala a vôbec som nevedela, či, kedy a ako to uskutočním. A tak som začala obvolávať agentúry.


Dala som výpoveď v práci a to najťažšie ma ešte len čakalo- oznámiť doma, že končím s prácou na Slovensku, že odchádzam pracovať do zahraničia a že to pravdepodobne bude na veľmi dlhé obdobie. Samozrejme, že sa to nestretlo s dobrým ohlasom, ale ja som cítila, že to bude v konečnom dôsledku dobré nie len pre mňa, ale aj pre moju rodinu.

A tak som vycestovala a od základu zmenila svoj zabehnutý, nezaujímavý život. Zmenila som všetko, na čo som bola do vtedy zvyknutá. Ja, ktorá som celý život sedela doma na zadku a poznala iba cestu do práce a z práce domov, som sa zrazu vybrala za prácou do sveta.


Ak chcete od nás dostávať ďalšie rady a nové pracovné pozície, napíšte nám na register@euprogres.sk





266 views